Jeden príbeh hovorí o rieke, ktorá tiekla k moru, no na svojom toku narazila na horúcu púšť a zastavila sa. Pred ňou sa objavili skaliská roklín a skrytých jaskýň a pieskové presypy, ktoré sa strácali na obzore. Rieku zovrel strach ako do klieští. „To je môj koniec. Cez túto púšť neprejdem. Piesok vstrebe všetku moju vodu a ja zmiznem. Nedostanem sa do mora. Skončila som.“ Jej vody sa začali pomaly premieňať na močiar. Vietor jej však poradil: „Daj sa prehriať slnku a vystúpiš k nebu ako para. Na ostatné budem myslieť ja.“ Rieka sa ešte viac naľakala. „Ja som na to, aby som tiekla medzi dvoma brehmi ako voda, pokojná a majestátna. Nebola som stvorená na to, aby som lietala vzduchom.“ Vietor jej však povedal: „Neboj sa! Keď budeš na nebi ako vodná para, bude z teba mračno. Ja ťa prenesiem z púšte a ty budeš môcť znova padnúť na zem ako dážď a budeš zasa riekou a potečieš do mora.“
            Ťažkosti, pred ktoré sme v živote postavení, často nebývajú ľahké. Ich prekonanie vyžaduje úprimný vzťah dôvery medzi Bohom a nami. Tá dôvera vyžaduje umrieť vlastným predstavám a prijať naoko nezmyselný Boží spôsob. Tak ako to hovorí príbeh o rieke – nechať sa pretvárať slnkom, ktorým je Boh a prenášať vetrom, ktorým je Duch - a tak si zachrániť život.